Všetky témy

< Späť do katalógu kníh

O láske neláskavej

Lukáč Emil Boleslav • Leopold Mazáč, Praha (1935)
Lukáč Emil Boleslav: O láske neláskavej
Slovenské vydania do r.1948 > Leopold Mazáč,Praha
kód produktu: 144415
vydanie:2..
edícia:EMSA 10.zv.
počet strán:66
ilustrácie:Hrska A.V. obl.
jazyk:slovenský
väzba:tvrdá
formát:130x175
stav knihy: dobrý
Už titulom zbierky sa básnikovi podarilo naznačiť protirečivosť lásky i základný vyjadrovací prostriedok (paradox a oxymoron). Názov pôvodného básnického cyklu Z tragík obapolných, z ktorého sa rozvinula samostatná kniha, pridáva ešte viac: presne pomenúva, aký životný pocit „neláskavá“ láska zanecháva (tragiku) a kto je príčinou tejto emocionálnej krízy (milujúci muž a milujúca žena).

Básnik nedáva láske nádej na akékoľvek dlhšie trvanie. Láska zlyháva, keď jeden či obaja sa priveľmi usilujú, pretože úsilie jedného vyvoláva vzdor druhého, „mrzneme preto žhavou zášťou / lebo sa príliš milujeme“, na druhej strane na uspokojenie túžby milovať „nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc, / hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, abo nič“. Láska podľa Lukáča jednoducho nemôže vychádzať z pokoja alebo smerovať k nemu, veď „len z kyprej pôdy pochybnosti / nám láska rastie“. Rovnako aj spôsob, akým sa mužsko-ženská príťažlivosť udržiava, je krutý: „Zakazuj lásku, drť ju, mraz ju, tak drž cit lásky.“ Život s láskou je odsúdením na kolobeh, ktorého výsledkom je bolestná agónia: „Nesmiem byť šťastným, lebo šťastím / uplynie šťastie“, no keď sme nešťastní, prahneme dostať sa opäť čo najrýchlejšie z citovej mizérie.

Autor ani nemusí zveličovať a prepínať tému, vo výpočte prekážok a protivenstiev je presvedčivý: neúprimnosť, sebectvo, zištnosť, žiarlivosť, zrada, silenosť, zovšednenie až úplné pominutie vzájomnej náklonnosti. Často sa spochybňuje vôbec schopnosť rozoznať, čo je príčinou nepohody v tomto rozporuplnom fenoméne. Láska ako nestály cit nezávislý od vôle poskytuje desiatky nuansovaných a nuansovateľných aspektov a nehrozí, že svoj zdroj provokačnej nejednoznačnosti vyčerpá. Variabilnosť posilňujú zmeny výpovedných polôh subjektu (osobný a univerzálny pohľad) a ich emotívne zafarbenie (neistota, inokedy očakávanie, zvyčajne však pasivita človeka premoženého bezvýchodiskovým stavom).

V zbierke sa stretáva autorova pesimistická štylizácia a prirodzený sklon k ponurému videniu s autorovým dichotomickým myslením v protikladoch a paradoxoch. Veľkej obľube sa u Lukáča tešia páry, ktoré so sebou prirodzene súvisia, avšak nemôžu dosiahnuť konečné zjednotenie (sever – juh, ty – ja, láska – nenávisť…). Ústrednú dvojicu tvoria oheň (vášeň, zamilovanie, pokušenie) a mráz (nevraživosť, chlad, tragické ustrnutie), dve matérie, čo na prvý dotyk pália na nerozoznanie rovnako, a pritom sú si nesmierne vzdialené. Dôsledkom Lukáčovej analytickej reflexie je, že napriek bohatstvu citov nezískavame dojem, že čítame ľúbostnú poéziu. „Aká to zmes, čo k tebe cítim, / jak rozoznať, jak rozobrať?“ Princíp uvažovania už nie je bezprostredným vyjadrovaním a sprostredkovanie vecí zanecháva badateľný odstup.

Lukáčova melodická poézia sa spolieha na klasickú výbavu viazaného verša sylabotonickej prozódie. Predovšetkým jamb, dopĺňaný klesajúcim (skleslosť navodzujúcim) trochejom, sú podložím, na ktorom Lukáč rozohráva kolotoč paradoxov o láske. Pevné rýmované štvorveršia v básňach, členené často na dlhšie a kratšie úseky, dynamicky zhusťujú myšlienky, ktoré sa už niekedy môžu zdať prekonané, málo objavné. Forma Lukáčovho prejavu naznačuje blízkosť k hviezdoslavovskej a kraskovskej tradícii, obsah zasa nesie znaky európskeho symbolizmu.
PREDANÁ

 
   Admin kit